Sloboda. Slovo, ktoré pravdepodobne patrí medzi najstaršie slová ľudskej civilizácie. Paradoxne je tu jedna skutočnosť : neexistuje všeobecne prijatá definícia obsahu slova sloboda. Pre obsah slova sloboda, si každý ľudský jedinec definuje svoj výklad. A tak sa svet stal rozmanitý, protichodny, roztrieštený…
Samozrejme vďaka spoločenskému charakteru ľudskej rasy vznikajú skupiny ľudí, ktoré sa ako-tak zjednotia na obsahu slova sloboda a podľa toho konajú, presadzujú svoj názor na slobodu. Vždy je však za tým jednoznačná tendencia konať v prospech názorovo zjednotenej skupiny.
Prerijný alebo stepný výklad slobody je pre romantikov a je príjemné o takej slobode snívať.
Pravda je však taká, že sloboda človeka v podstate nikdy neexistovala. Človek je závislý na vode, potrave, soli, teplote okolia … tým pádom vždy musel svoje konanie prispôsobovať minimálne tymto atribútom. Aby ľudstvo mohlo používať slovo sloboda tak sa definícia slobody vždy prispôsobila spoločenskej potrebe tak, aby bola spoločnosť ako-tak stabilizovaná.
Nakoniec bez hlbšieho zamýšľania prídeme na to, že sloboda je vlastne slovo nič nehovoriace, ale veľmi dobre použiteľné na ovládanie davu. Prečo ? Pretože v okamžiku jeho vyslovenia, výkriku v dave, si každý predstavuje svoje chápanie jeho vyznamu a podľa toho koná. V mene slobody kričí, rozbíja, podpaluje, rabuje, vraždí…
A sme na začiatku. Slobodu reálne nemáme, pretože sme sociálne tvory, závislé na veľmi veľkom počte podmienok našej existencie. Avšak za neexistujuci obsah slova sloboda sme schopní manipulovať seba aj iných, sme schopní uveriť vodcom, filozofom, skratka kdekomu, kto sľúbi, že nas k slobode privedie. Neprivedie a život pôjde ďalej. Aj bez slobody
