Moja prvá kniha, ktorú som o indiánoch čítal, bola Posledný mohykán od Fenimora Coopra. Príbeh nebol príliš idylický ale bol to môj prvý dotyk so severoamerickými indánmi.
Neskôr, v šesťdesiatych rokoch, prišiel idylický Karol May so svojím Winnetuom a bolo nalajnované. Pamätám časy, keď na filmy o Winnetuovi húfne chodili deti, dospelí i tí skôr dospelí.
Svet indiánov bol odvtedy náš svet. Namiesto hier na partizánov, nemeckých fašistov a červenú armádu, sme začali stopovať po lesoch, pokúšali sa spať v típí, samopaly sme nahradili lukmi a tomahawkami.
Môj záujem o život a tradície indiánov trvá dodnes. Vďaka internetu sa dnes dá poznať a spoznať milionkrát viac o naších detských idoloch než ponúkali knihy a občas filmy. Ale nie to je podstatné, čo som to vlastne chcel ?
Aha, tak asi takto : Na staré kolená som sa dal na beh. Dôvod ? Pravdepodobne žiaden. V mladosti som behával. Potom bežný každodenný život a samozrejme moja lenivosť toto šantenie zastavili.
Mojím deťom som nebol vzorom v športových aktivitách. Potomkovia si našťastie nevzali príklad z môjho antišportoveho ducha a všetci behajú a behajú a bicyklujú a venujú sa čojaviemčoeštečomu.
A teraz o tom indiánovi. Kto behá a behal, vie, že pot z čela sa valí a valí do očí. Pot je slaný a v očiach nerobí bežcovi radosť. Na túto nepríjemnost je veľmi účinná čelenka.
Keď som si čelenku pred behom prvýkrát nasadzoval, spomenul som si na detské a mládežnícke indánske časy. Odvtedy sa na jednu hodinu takmer každý deň premením na indiána.
Ľudia, ktorých stretávam, vidia bežiaceho dedka. Netušia že vidia slobodného indiána, bežiacieho prériou, lesom, blížiaceho sa k skalnatým horám. Viem to ja a viete to aj Vy, nahodní čitatelia.
Som starý, starnuci indián a bežím …