Hodinu denne indianom …

Moja prvá kniha, ktorú som o indiánoch čítal, bola Posledný mohykán od Fenimora Coopra. Príbeh nebol príliš idylický ale bol to môj prvý dotyk so severoamerickými indánmi.

Neskôr, v šesťdesiatych rokoch, prišiel idylický Karol May so svojím Winnetuom a bolo nalajnované. Pamätám časy, keď na filmy o Winnetuovi húfne chodili deti, dospelí i tí skôr dospelí.

Svet indiánov bol odvtedy náš svet. Namiesto hier na partizánov, nemeckých fašistov a červenú armádu, sme začali stopovať po lesoch, pokúšali sa spať v típí, samopaly sme nahradili lukmi a tomahawkami.

Môj záujem o život a tradície indiánov  trvá dodnes. Vďaka internetu sa dnes dá poznať a spoznať milionkrát viac o naších detských idoloch než ponúkali knihy a občas filmy. Ale nie to je podstatné, čo som to vlastne chcel ?

Aha, tak asi takto : Na staré kolená som sa dal na beh. Dôvod ? Pravdepodobne žiaden. V mladosti som behával.  Potom bežný každodenný život a samozrejme moja lenivosť toto šantenie zastavili.

Mojím deťom som nebol vzorom v športových aktivitách. Potomkovia si našťastie nevzali príklad z môjho antišportoveho ducha a všetci behajú a behajú a bicyklujú a venujú sa čojaviemčoeštečomu.

A teraz o tom indiánovi. Kto behá a behal, vie, že pot z čela sa valí a valí do očí. Pot je slaný a v očiach nerobí bežcovi radosť. Na túto nepríjemnost je veľmi účinná čelenka.

Keď som si čelenku pred behom prvýkrát nasadzoval, spomenul som si na detské a mládežnícke indánske časy.  Odvtedy sa na jednu hodinu takmer každý deň premením na indiána.

Ľudia, ktorých stretávam, vidia bežiaceho dedka. Netušia že vidia slobodného indiána, bežiacieho prériou, lesom, blížiaceho sa k skalnatým horám. Viem to ja a viete to aj Vy, nahodní čitatelia.

Som starý, starnuci indián a bežím …